Neo-populizmus a jeho dopad v zahraničnej politike

Verejná mienka je v súčasnosti vystavená nárastom nacionalizmu, extrémizmu a xenofóbie. V priestore verejnej diplomacie sa tieto výzvy pre aktérov v medzinárodnej politike zjednocujú. Subjekty, ktoré prezentujú radikálne ideologické tradície, vytvárajú podmienky pre neo-populizmus.

Ide teda primárne o marketingovú politickú stratégiu útočiacu na stereotypy v priestore od verejného a korporátneho sektora k občianskej spoločnosti. Zahraničná politika je tak ideálnym kanálom k odozve, pretože reprezentuje zahraničný postoj danej vlády a jej štátnu agendu voči zahraničiu. Principiálne je v súčasnosti teda účelovo pod drobnohľadom neo-populistov, ktorí musia inklinovať k zmene jej hodnotovej orientácie. Sekundárne prejavy sú vo forme expresívnych označení pre zahraničnú politiku, medzinárodný obchod, migráciu a suverenitu.

Zlá ekonomická situácia spolu s pocitom, že politické rozhodovanie je príliš vzdialené obyčajným ľuďom, vytvorila platformu pre znovuobjavenie lídrov s dobrou rétorikou a schopnosťou mobilizovať masy. Svojim stúpencom sľubujú zlepšenie ich pozície. Politická elita je vykreslená ako neschopná vyriešiť základné problémy, ktoré sú všeobecne pre občanov existenčné, ako napríklad: nezamestnanosť, nedostupnosť niektorých služieb v oblasti zdravotníctva a vzdelávania, vysoké ceny, sociálna nerovnosť.

Historické prežitky

Problematike tradičného populizmu sa venuje nespočetné množstvo odborných prác, kde je vytýčených niekoľko kľúčových aspektov k štruktúre a prejavom vedenia populistickej politiky. Takzvaná neo-populistická vlna prejavov, ktorej sme v súčasnosti svedkami naprieč demokraciami, pramení v systémovej a radikálnej zmene voči samotnej podstate tradičnej politiky.

Tradičné demokratické politické strany a hnutia sú tak vystavené novým kombináciám ideových zdôvodnení fungovania štátneho, ale aj medzinárodného usporiadania vzťahov. Tieto ideové zdôvodnenia v neo-populistickej agende čerpajú a následné zjednocujú historicky prežité politické skúsenosti národných štátov v období po prvej svetovej vojne. Ide predovšetkým o všeľudové orientácie ako garanta masívnej voličskej odozvy.

V 21.storočí sa účelovo politizujú, revitalizujú a prispôsobujú minulé politické orientácie a myšlienky. V Európskej únii po presunoch právomocí z národnej úlohy na nadnárodnú organizáciu alebo v globálnom meradle oslabenie pozície rôznych štátov v prospech korporátnej sféry sa prirodzene objavujú nové výzvy pre občanov a tým aj pre občiansku spoločnosť ako celok. Medzinárodná politika sa tak dostáva priestorovo do zámerov neo-populistických strán a hnutí, ktoré vytrvalo útočia na jej podstatu a zmysel.

Vzniká kombinácia ideí a predovšetkým programov, ktoré boli v dobe medzi dvoma svetovými vojnami a počas dekád bipolarity v medzinárodnom politickom systéme. V 90. rokoch dvadsiateho storočia sa vytvoril nový medzipriestor pre staronové programové stereotypy v politickom živote. Najskôr sa vlna prehnala štátmi Južnej Ameriky špecificky v zriadeniach so skúsenosťami s vládami, ktoré využívali autoritatívne metódy a formy vládnutia. Ak sa zachovali pramene a prvky prežitej diktatúry, neo-populisti ich etablovali na politické programy. Následne ich kombinovali na rýchle a radikálne šokové riešenia.

Príklad v Slovenskej republike

Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa tradičný populizmus vyskytuje na politickej scéne nepretržite. Politické strany typu Hnutia za demokratické Slovensko, Slovenská národná strana prostredníctvom svojich lídrov nemalou mierou apelovali na populáciu krajiny rétorikou, ktorá vyčnievala s klasické zaužívania v rámci politickej korektnosti a kultúry.

Nacionalizmus, xenofóbia až demagógia sa premietla miestami do zahraničného orientovania Slovenska v rokoch 1993-1998. V súčasnej dobe sa po marcových voľbách v roku 2016 dostala do Národnej rady Slovenskej republiky analytikmi a politológmi označovaná za ultra-extrémistickú politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko.

Jedná sa o politický subjekt, ktorý má znaky modernej neo-populistickej agendy. Kombinuje tieto vplyvy v priestore slovenskej politickej scény aj s historickými súvislosťami. Zameranie predsedu tejto politickej strany je aj voči orientácii Slovenskej republiky z pohľadu zahraničného ukotvenia Slovenska.

Sám Marián Kotleba na vystúpenie v rozprave Národnej rady SR 8. 12. 2016 prehlásil: “Hlavným cieľom alebo v podstate jediným cieľom je odstránenie druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že ‘právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.’ Zo samotnej textácie tohto znenie je zrejmé a jasné, že sa týmto už v zákone zákonov, v ústave teda, podriaďujeme, podriaďujeme cudzej moci.”

Skutočný ideový a hodnotový profil ĽSNS sa ukazuje najmä pri jej narábaní s jednotlivými témami, ktorým sa venuje vo svojich programových dokumentoch alebo straníckych komunikačných posolstvách, resp. v individuálnych komunikačných posolstvách jej predstaviteľov (vo vyhláseniach, stanoviskách, príspevkoch, výrokoch a odkazoch v straníckych médiách – v periodikách, na sociálnych sieťach a pod.). K ťažiskovým témam ĽSNS patria Európska únia, USA a NATO, Rómovia, Židia, Izrael a sionizmus, slovenský štát v rokoch 1939–1945, migrácia a migranti.

Protizápadná orientácia ĽSNS sa najzreteľnejšie prejavuje vo vzťahu k EÚ a NATO. Obidvom západným integračným zoskupeniam pripisuje strana iba negatívne vlastnosti a dožaduje sa odchodu SR tak z EÚ, ako aj z NATO. Hoci ĽSNS sa od začiatku stavala radikálne proti členstvu SR v EÚ, v roku 2014 sa zúčastnila na voľbách do Európskeho parlamentu, pričom za hlavný cieľ svojho účinkovania v Európskom parlamente označila „oslobodenie Slovenska spod bruselského diktátu a obnovenie nezávislosti a samostatnosti Slovenskej republiky“.

Anti-politika v politike

Ako je zrejmé, iba na jednom príklade na Slovensku ide predovšetkým o kritiku, ktorá vychádza z prejavov politického zriadenia. Ak v danej spoločnosti existuje proti politické presvedčenie na masovom základe vytvára sa priestor pre politické strany a hnutia, ktoré sa definujú a prezentujú v pozitívnom svetle voči ostatným stranám, hnutiam. Vzniká tak paradox v ktorom anti-politické strany operujú. Krajné pravicové, extrémistické a radikálne ľavicové politické strany, hnutia používajú tieto sentimenty veľmi často pre ich zlé nastavenie voči skupinám voličov, ktorých nereprezentujú.

Vzdaním sa politickej podpory zo strany iných politických subjektov alebo ich programov vzniká akási selektívna forma ideológie. Vznikajú tak stereotypy pre tieto subjekty často spoločné, ako sú napríklad: protestné hnutie, akceptovaný politický subjekt alebo tradičná politická strana, celková užitočnosť pre spoločnosť a pod.

Slogany týchto aktérov sa prezentujú v kritike programových postupov, kde primárne komentujú a hodnotia dosť často zahraničnú politiku. V ich selektívnom vnímaní v danom štáte principiálne zlyháva. Prezentujú sa ako reálna alternatíva pre budúcnosť.

Sú to však len zmesi tradičnej populistickej kritiky zameranej na vzťahy a správanie ostatných politických subjektov. Prezentáciou proti politickej agendy sa vysvetľuje zaujímavý paradox o voličoch, ktorí sa priamo stotožnili z anti-politickými stereotypmi. Stále volia politické strany a hnutia.

Dopad na aktérov

Neo-populizmus je predovšetkým politická stratégia, ktorá je prepojená na špecifickú socioekonomickú podporu. Zámerom takýchto hnutí a strán je zameranie sa na neorganizovanú časť spoločnosti. Obchádza sa pritom jej organizovaná časť, voči ktorej sa následne bráni a zjednocuje proti politickým frakciám. Vytvára sa pocit, že každodenný život je opäť predvídateľný. Neo-populisti sa prezentujú ako subjekty stojace mimo skupinu voči politickej triede.

Populisti sú užitoční pri zbere voličov a následne k výhre vo voľbách, avšak po ich konci sa ich vplyv vytráca a nastupujú reálny miestni alebo zahraniční aktéri. Najväčšie riziká preto plynú pre vystavených občanov, ktorí z dlhodobého hľadiska nezískavajú zlepšenie sľubovanej pozície. Pre zahraničnú politiku vzniká riziko jej oslabenia. Voči nepretržitým útokom zvnútra sa stráca komfortnosť pre realizáciu danej agendy.

O autorovi:

PhDr. Michal Pazič vystudoval politológii na Stredoeurópske vysoké škole v Skalici. Ako autor sa venuje problematike medzinárodných vzťahov.

Použité zdroje:

Mesežnikov, G.: Gyárfášová, O.: Súčasný pravicový extrémizmus a ultranacionalizmus na Slovensku: Stav, trendy, podpora. Inštitút pre verejné otázky- Nadácia Hannsa Seidela. Bratislava, 2016.
Dostupné: http://www.ivo.sk/buxus/docs//publikacie/subory/Sucasny_pravicovy_extremizmus_IVO.pdf

Muddle, C.: The Paradox of the Anti-Party. Insights from the Extreme Right, DePauw university, Greencastle, 1996.
Dostupné: http://journals.sagepub.com/doi/abs/10.1177/1354068896002002006

Weyland, K.: Neopopulism and Neoliberalism in Latin America: How Much Affinity?, 14 International Congress, Latin American Studies Association, Dallas, 2003.
Dostupné na: http://lasa.international.pitt.edu/lasa2003/weylandkurt.pdf