Afganistán – možnosti po roku 2014

Problematické stiahnutie koalície

Postupné sťahovanie amerických a koaličných jednotiek ide ruka v ruke spoločne s postupným predávaním zodpovednosti a stalé značnejšim zdieľaním bremena bezpečnosti v prospech afgánskych bezpečnostných síl. Správá určená kongresu Spojených štátov počíta zo znížením americkej vojenskej prítomnosti na 34 000 amerických vojakov vo februári 2014 a následným ďalším znižovaním stavu na približne 10 až 12 000 vojakov. Reálna podoba americkej prítomnosti v krajine je predovšetkým turbulentnou témou pre americkú politickú elitu a jej domácich voličov. Medzi možnými plánmi pre Afgánistan figurovala i expertmi obávana varianta „nula“. Tá bola údajne zvažovaná počas leta 2013, v dobe eskalácie vzťahov medzi predzidentom Barackom Obamom a jeho afgánskym náprotivkom Hamídom Karzaiom. Práve afgánsko-americká politická dohoda zohraje kľúčovú úlohu v budúcom bezpečnostnom vývoji v regióne. Momentálne prebiehajúca „afganizácia“ problému a s tým spojené prenášanie zodpovednosti na miestne vojenské a policajné zložky, sa i naďalej javí ako problematická.

Kľúčová spôsobilosť afgánskych síl

Napriek všeobecnému optimizmu zo strany spojencov, ktorí vo väčšine prípadov vyzdvihujú pokrok aký dosiahli afgánske ozbrojené zložky za posledné roky, sa tento stav javí ako veľmi krehký. Od začiatku tohtoročnej ofenzívy Talibanu v apríli 2013 až do príchodu prvého snehu, ktorý oznámil jej ukončenie, zahynulo viac ako 2000 príslušníkov len z radov Afgánskej polície. Tento fakt v žiadnom prípade nepomáha k znižovaniu prípadov dezercie, streľby do vlastných radov a výskytu vysokej kriminality, ku ktorej dochádza v rámci afgánskych síl. Práve celková pripravenosť afgánskych bezpečnostných jednotiek určí ďalší vývoj v krátkodobom výhľade pri snahe udržať Kábulu kontrolu nad krajinou aspoň v rámci tradičných možnosti, ktoré afgánska spoločnosť poskytuje. Problematickou ostáva i naďalej ich schopnosť dlhodobo odolávať prípadnej náhlej ofenzíve Talibanu po odchode západných síl z krajiny. Počas viac ako dekádu dlhého konfliktu sa koalícia najvyspelejších bezpečnostných jednotiek sveta prispôsobila nasadeniu v prostredí s takmer neexistujúcou cestnou infraštruktúrou, rozsiahlym nasadením vzdušných síl vo všetkých oblastiach a to dopravy, logistiky, ochrany konvojov, priamej leteckej podpory i samostatným leteckým úderom. Tento fakt je priamo v rozpore zo súčasným stavom afgánskeho letectva. Napriek tomu, že v súčastnosti nasadzuje viac ako 5000 mužov a prezident Karzai ho ešte v roku 2008 nazval ako „znovuzrodené“, jeho možnosti sú značne obmedzené. Vedenie NATO si je tohoto faktu vedomé rovnako ako Spojené štáty, a tak sa v poslednom čase objavujú stále novšie plány pre aktívnu zmenu tohoto stavu, ktoré niekedy pôsobia doslova ako ušité horúcou niťou. Nezastupiteľné miesto v tomto probléme má Rusko ako hlavný dodávateľ v Afganistane rokmi prevereného dua vrtuľníkov Mi – 17 / Mi- 24/35. Zvažuje sa i urýchlené zavedenie turbovrtuľových ozbrojených lietadiel primárne určených práve pre konflikty s nízkou intenzitou. I v tom najmenej náročnom scenári si výcvik afgánskeho personálu vyžiada dalšie roky prítomnosti zahraničných jednotiek výcviku a logistiky. Afgánske bezpečnostné sily sa tak v budúcnosti nezaobídu bez značnej finančnej i materiálnej zahraničnej pomoci. Najväčšie obavy panujú z podobného scenára aký postihol Afgánistan po odchode sovietských vojsk na konci 80. rokov, čo viedlo k totálnej destabilizácii krajiny a krvavej občianskej vojne, ktorá viedla k udalostiam dnes už dobre známym.

Problematika uzmierenia s Talibanom

Koncept prípravy afgánskych bezpečnostných síl na úplnú samostatnosť nabral väčšie obrátky po zjavnom zlyhaní scenára diplomatického vyjednávania s Talibanom. Do tohoto vývoja boli vkladané značné nádeje, vzhľadom k otvoreniu prvej diplomatickej stanice Talibanu v Katari, v lete 2013. Po neuskutočnení významnejších dohovorov a eskalácii vzťahov očakáva väčšina politických špičiek opačný vývoj. Akéhokoľvek kompromisu s Talibanom sa obávajú predovšetkým miestne i zahraničné ľudsko-právne organizácie, ktoré korektne poukazujú na prípadné zhoršenie celkovej sitácie v oblasti ľudských práv, postavenia žien, minoritných skupín a celkovej ľudskej bezpečnosti. O politickom vývoji vzťahov s Talibanom do značnej miery rozhodnú budúcoročné afgánske prezidentské voľby. Tie ostáváju i naďalej pomerne veľkou záhadou, kedže ústava nedovoľuje po tretí krát kandidovať súčasnému prezidentovi Hamídovi Karzaiovi. Budúca vláda v Kábule tak určí ďalšie smerovanie krajiny v každej oblasti, ak sa už rozhodne pre akékoľvek kroky.

Regionálna stabilita

Analyzovať možné scenáre v Afganistane bez regionálneho kontextu je takmer nemožné, to platí predovšetkým pre susedný Pakistan. Ten má z pohľadu afgánskej stability nenahraditeľnú úlohu. Americká politika AFPAKu nepriniesla dlhodobé výsledky a viedla skôr k dlhodobému ochladeniu vzťahov.Tlak Spojených štátov na Islamabad vo veci poskytovania útočiska extrémistickym skupinám, ktorý ide ruka v ruke zo sledovaním vlastných záujmov sa javí ako neúspešný. Údery bezpilotných prostriedkov na pakistánskom území len zvýrazňuju racionálny pohľad na jeho problematického spojenca, ktorý poskytuje takmer všetky dostupné prostriedky Talibanu, pričom Afganistan považuje sa svoj prirodzený operačný priestor a náraznikovu zónu. Jeden z možných budúcich scenárov je tak i eskalácia pakistánsko – indických vzťahov v snahe zabezpečiť si značný politicko – ekonomický vplyv v nestabilnom Afganistane.

Relativne stabilný Afgánistan po roku 2014 sa neobíde bez zahraničnej finančnej a materiálno-vojenskej pomoci. Navrhované možnosti využitia prírodného bohatstva krajiny pre výhľadové zlepšenie ekonomiky nemôže zabezpečiť ekonomickú samostatnosť. Otázna je tak i naďalej forma a spôsob zahraničnej vojenskej prítomnosti na danom území a dohoda s budúcou afgánskou politickou špičkou. Úlohou diplomacie i naďalej zostáva tlak na Islamabád a spoločný dialóg v snahe stabilizovať situáciu v širšom regióne. Otázka afgánského národného uzmierenia a dohoda s Talibanom ostáva napriek doterajšemu vývoju stale v hre. Budúcnosť Afganistanu tak ostáva rovnako ako už mnohokrát v jeho histórii značne nestála.

O autorovi:

Lubomír Majerník, působí na Metropolitiní universitě Praha

Zdroje:

Afghanistan: Post Taliban Governance, Security and U.S. Policy, Kenneth Katzman, Congressional Research Service, 2013

After the Withdrawal: The Way Forward in Afghanistan and Pakistan, Lisa Curtis, The Heritage Foundation, 2013

NATO Exit May Trigger a Proxy War, Gabriel Dominguez, Srinivas Mazumdaru, Deutsche Welle, 2013

US Air Force seeks 2014 delivery of Afghan planes, Andrea Shalal-Esa, Reuters, 2012

US to Buy 30 Russian Helicopters for Afghanistan, The Moscow Times, 2013

Indo-Pak tension may Escalate After the U.S. Withdrawal from Afghanistan, Anita Joshua, The Hindu, 2013

27 candidates enter race for Afghanistan´s 2014 presidental election, Bailey Cahall, Foreign Policy, 2013

Konflikt a Obnova Afghánistánu: context, prostředí a zájmy, Nik Hynek, Jan Eichler, Lubomír Majerník, UMV 2012