Somálsko: zlyhávajúci štát ako hrozba v 21.storočí

Somálsko leží na Somálskom polostrove na východe afrického kontinentu, známom tiež ako Africký roh. Jeho susednými štátmi sú na západe Etiópia, na severozápade Ďzibutsko a juhozápade Keňa. Obyvateľstvo Somálska je homogénne a zároveň roztrieštené. Homogénne je v ohľade náboženskom, až okolo 98 % tvoria sunnitskí moslimovia,. Jeho roztrieštenosť spočíva v klanovom usporiadaní spoločnosti, čo neskôr výrazne prispelo k tomu, že z celej rozlohy Somálska (637,657 km2) má vláda reálne pod svojou kontrolou len necelých 50 % územia. Ako sa vôbec krajina mohla ocitnúť v tejto situácii? Odpoveď treba hľadať v jej historickom vývoji.

Zdroj: Ingoman (James Dahl) via Wikimedia Commons

Od nezávislosti k zlyhaniu

Súčasnú podobu a hranice získalo Somálsko v roku 1960, kedy britské Somálsko (severná časť) a talianske Somálsko (južná časť) získali nezávislosť a 1. júla toho roku sa spojili do spoločnej Somálskej republiky. O deväť rokov neskôr prebehol vojenský prevrat známy tým, že bol relatívne pokojný a nenásilný. Vedenia štátu sa ujal Mohamed Siad Barre, generálmajor, ktorý v Somálsku zaviedol socialistický režim diktatúry a to najmä s podporou južných klanov, najmä Mareehaan, Ogaden a Dulbahante. Táto podpora bola vzájomná, Barreho politika často uprednostňovala južné kmene a tie na severe marginalizovala, čo iba podnecovalo odpor severských klanov (napríklad klan Isaaq, klan Majeerteen) voči režimu.

No i napriek tomu krajina bola relatívne stabilná až do obdobia územných sporov s Etiópiou o plošinu Ogaden. Tie koncom 70. rokov vyvrcholili do vojny. V roku 1977 diktátor Barre dal príkaz na vojenské obsadenie územia Ogadenu. Zámienkou Barreho rozpínavej politiky bol fakt, že na tomto území žila takmer pätina z celkového počtu Somálčanov. Etiópska armáda podporená Sovietskym zväzom a Kubou somálske jednotky potlačila. Avšak až v roku 1988 bol podpísaný mier medzi medzi Somálskom a Etiópiou.

Medzitým sa vnútropolitická situácia krajiny stále zhoršovala, pretože klany sa snažili dostať pod svoju kontrolu územia krajiny, na ktorých žili. Konflikt vyvrcholil v roku 1991, kedy opozičné klany zvrhli diktátora Barreho. Medziklanové boje o moc prerástli až do občianskej vojny, počas ktorej ale nebol žiaden z nich schopný vytvoriť národnú vládu. Od tohto tohto obdobia sa situácia už len zhoršovala. V období rokov 1992-1995 pôsobila v krajine peacekeepingová misia OSN, avšak pre neúspešnosť udržania prímeria boli z krajiny stiahnuté všetky jednotky.

Znaky zlyhávajúceho štátu

Pojem zlyhávajúci štát (angl. failed state) je relatívne nový v politologických kruhoch aj v teóriách medzinárodných vzťahov. Začal sa používať v období po skončení studenej vojny v súvislosti s politickými krízami a ozbrojenými konfliktmi. Existuje mnoho rozličných definícií tohto javu, no často sú nejednotné a stále prebieha v akademických kruhoch živá diskusia o tomto fenoméne. Ja som si vybrali definíciu Roberta Rotberga, odborníka na výskum konfliktov a tématiku zlyhávajúcich štátov, o ktorej si myslíme, že bude najviac vyhovovať potrebám našej analýzy. ,

"Zlyhávajúci štát je krajina s vládou, ktorá nemôže alebo nebude môcť v budúcnosti poskytnúť základné politické statky (verejné služby) jej občanom. Štát, zvyčajne nie národný štát, môže zasadať v Organizácii spojených národov a pôsobiť ako suverénna entita v regionálnej a svetovej politike, ale čo sa týka jeho občanov, štát zlyhal svojou neschopnosťou adekvátne vykonávať štátne funkcie. Zlyhávajúce štáty sú teda tie politické entity v medzinárodnej politike, ktoré dodávajú kvalitatívne a kvantitatívne nedostačujúce politické statky a zároveň už viac neoperujú s monopolom násilia na ich územiach.”

Táto definícia jasne ponúka dva základné znaky zlyhávajúceho štátu a to neschopnosť štátu zabezpečiť primerané podmienky na rozvoj spoločnosti a strata kontroly nad vlastným územím.

Poďme teda skúsiť aplikovať teoretické charakteristiky zlyhávajúceho štátu na situáciu Somálska. Prvým základným znakom, ktorý nám ponúkla definícia, je strata zvrchovanej moci, resp. efektívnej kontroly štátu nad vlastným územím, prípadne jeho časťou. Od roku 1991 všetky pokusy o vytvorenie národnej vlády boli neúspešné. V roku 2000 sa na klanovej konferencii v Džibutsku podarilo rade starších zo všetkých klanov podarilo zriadiť dočasnú vládu, ktorá dostala za úlohu zmieriť bojové skupiny, čo sa jej ani po štyroch rokoch mandátu nepodarilo. V roku 2004 bola v Keni uzavretá dohoda o vytvorení parlamentu a ustanovení nového prezidenta, ktorí by mali tú istú úlohu. V nasledujúcom roku sa tejto vláde podarilo presídliť do Somálska a až o rok neskôr mali prvé zasadanie na somálskej pôde pod ochranou etiópskej armády.

Proti tejto vláde ostro vystúpila islamistická skupina Al-Shabab, ktorá medzitým ovládla južnú a centrálnu časť územia Somálska. V roku 2007 povolilo OSN Africkej únii zorganizovať peackeepingovú misiu AMISON na boj proti skupine Al-Shabab, s cieľom pokúsiť sa vláde Somálska získať znovu kontrolu nad územím štátu. V roku 2011 poslala na pomoc somálskej vláde svoje jednotky Keňa. Spoločnými silami sa im podarilo vytlačiť prívržencov Al-Shabab z územia hlavného mesta Mogadishu, neskôr v roku 2012 aj z ďalších strategických miest ako napríklad Baidoa, Afgoye, Merca, Wanla Weyn a nakoniec i baštu skupiny, Kismayo. Avšak hrozba stále existuje, keďže vláda stále nie je schopná vykonávať zvrchovanú moc ani nad 50 % z celého územia, ktoré formálne patrí Somálsku.

Na tento znak nadväzuje hneď ďalší a to istá zonácia územia, tzn. určité rozdrobenie štátneho územia na zóny, pričom nad každou zónou (alebo viacerými) udržuje kontrolu iná mocenská skupina. Pod rúškom občianskej vojny bola v máji 1991 na severe Somálska vytvorená samostatná republika Somaliland pod vedením klanu Ishaak a jeho hnutím Somali National Movement, ktorá kopíruje hranice bývalého britského Somálska.

Somaliland je medzinárodne neuznaný štát (stále je medzinárodne považovaný iba za autonómny región Somálska), no paradoxne ide o relatívne stabilnú krajinu, čo sa v porovnaní so zvyškom Somálska povedať nedá. Ostatné klanové územia sa rozhodli spolupracovať s ustanovenou vládou, hoci autonómny región Putland spolupracuje s istými výhradami. Ďalšími regiónmi plne spolupracujúce s vládou sú územia Ahlu Sunna Waljama'a (ASWJ), Galmudug, teritórium Mogadishu (FG) a Ximan a Xeeb. Južné oblasti ostávajú viac-menej pod kontrolou skupiny Al-Shabab.

Somálsko je v tomto bode veľmi špecifickým prípadom. Zlyhanie tu vyvrcholilo totálnym rozpadom štátu a tento jav sa odvtedy v teórii označuje všeobecne označuje ako somalizácia.

Ďalšou základnou charakteristickou črtou je neschopnosť štátu zabezpečiť primerané podmienky na rozvoj spoločnosti, počínajúc bezpečnosťou občanov, udržiavanie verejného poriadku, cez udržanie právneho stavu, dodržiavania ľudských práv a slobôd, až po zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, školstva, či ochranu životného prostredia. V období diktatúry ešte boli v Somálsku životné podmienky relatívne primerané, avšak občianska vojna stiahla krajinu do hlbokej humanitárnej krízy bez akéhokoľvek ekonomického rozvoja.

K bojom sa pridali ešte každoročné veľké suchá, ktoré spôsobili hladomor a umieranie tisícov Somálcov. Štát jednak nie je schopný potravu produkovať, dočasná vláda nemá prostriedky na to, aby prebrala zodpovednosť za občanov štátu, a nedokáže ani zabezpečiť bezpečný prístup humanitárnej pomoci k obyvateľom (z dôvodu neustálych bojov je infraštruktúra zničená). Navyše existujú dôkazy, že mnoho zdrojov humanitárnej pomoci bolo vymenených za zbrane. Skupina Al-Shabab dokonca zakázala prístup humanitárnych pracovníkov do oblastí, ktoré okupuje. Hoci v roku 2012 OSN vyhlásila koniec hladomoru v Somálsku, stále odporúča pokračovať v humanitárnej pomoci, aby sa situácia opäť nezhoršila pod hranicu prežitia. OSN odhaduje, že na následky hladomoru zomrelo viac ako 260 000 ľudí (2010-2012), pričom stále viac ako 2,7 milióna potrebuje asistenciu a podporu.

Niekto by sa mohol pýtať, ktorý z týchto endogénnych javov mal primárne za následok vznik zlyhávajúceho štátu. My však tvrdíme, že je zložité a nemožné určiť iba jeden prelomový bod. Môže za to Barreho diktátorský režim, ktorý vyhrotil klanovú nenávisť? Je to občianska vojna a zlá ekonomická situácia? Je to odtrhnutie územia Somalilandu? Je to vznik a teror islamistickej skupiny Al-Shaabab? Na praktickom príklade vidíme, že všetky príčiny sa prelínajú a kumulujú a spoločným pôsobením vyhrotili situáciu až do neudržateľného bodu.

Prečo je zlyhávajúci štát hrozbou

Vytvorenie a existencia zlyhávajúceho štátu má rozhodne dopad na bezpečnosť v regióne. Neriadený štát je sprevádzaný chaosom, destabilizuje regiónu, ohrozuje energetickú bezpečnosť, je vhodným miestom pre vznik teroristických skupín, vplýva na degradáciu životného prostredia, nárast kriminality a osobného nebezpečia, migračné vlny, ohrozenie zdravia (šírenie chorôb a hladu), a podobne.

Čo sa týka medzinárodnej bezpečnosti, nie všetky hrozby vychádzajúce zo zlyhávajúceho štátu, ktoré nájdeme na regionálnej úrovni, musia pôsobiť aj globálne. Najvýraznejšími destabilizačnými prvkami, ktoré sprevádzajú zlyhanie Somálska, sú pirátstvo, migrácia a terorizmus.

Teroristická skupina Al-Shabab v podstate využila politický chaos v krajine na to, aby si pre seba dokázala obsadiť časť jej územia. Neohrozuje však len Somálsko, ale i jeho susedné štáty a medzinárodné spoločenstvo vo všeobecnosti. Na svoje aktivity využíva detských vojakov a verbuje Somálčanov celého sveta, najmä z európskych štátov, USA a Kanady, aby podporili svätú vojnu v Somálsku. Ako vznikla skupina Al-Shabab, čo je jej cieľom, kde všade pôsobí a ako funguje sa môžete dozvedieť v článku Al-Shabab - The Jihadists in the Horn of Africa od nášho kolegu Antoyosa Topraka.

Je zjavné, že zlyhávajúci štát predstavuje výzvu pre medzinárodnú bezpečnosť. Medzinárodné spoločenstvo by možno malo zvážiť nové postupy, aby bolo schopné pružnejšie reagovať na takúto hrozbu a vedieť ochrániť práve tých, ktorí najviac trpia - civilné obyvateľstvo daného štátu. Je možné, že by sa zlyhávajúce štáty mohol v budúcnosti transformovať, trvalo by to však celé roky. Určite by však nemohol aplikovať rovnaký postup ,,opravy” pre všetky štáty, pretože každý prípad má svoje vlastné špecifiká.

V prípade Somálska je situácia obzvlášť zložitá, keďže v krajine existuje príliš veľa destabilizujúcich prvkov od tribalizmu, až po pôsobenie teroristickej skupiny na jej území. Prvým krokom by zrejme muselo byť zjednotenie politickej elity a ukončenie rozporov vo vláde, pretože iba silná vláda by sa mohla popasovať so súčasnou neblahou situáciou. No kým sa tak stane, somálské obyvateľstvo a susedné štáty (a v určitom zmysle aj medzinárodné spoločenstvo) sú stále ohrozené.

O autorce:

Anna Šimková, stážistka Ústavu mezinárodních vztahů

Použitá literatura:

Somalia: a history of events from 1950 to the present - in pictures. 2012. [online] Guardian Research Department, Theguardian.com, 2015. Dostupné na internete: <http://www.theguardian.com/global-development/gallery/2012/feb/23/somalia-history-events-in-pictures>.

ROTBERG, R. 2014. Failed States: A Paradigm Revived. [online] Dostupné na internete: <http://www.e-ir.info/2014/03/11/failed-states-a-paradigm-revived/>.

Somalia: a history of events from 1950 to the present - in pictures. 2012. [online] Guardian Research Department, Theguardian.com, 2015. Dostupné na internete: <http://www.theguardian.com/global-development/gallery/2012/feb/23/somalia-history-events-in-pictures>.

Famine in Somalia: causes and solutions. 2011. [online] Oxfam International, Oxfam.org, 2015. Dostupné na internete: <https://www.oxfam.org/en/somalia/famine-somalia-causes-and-solutions>.

Somalia famine killed nearly 260,000 people, half of them children – reports UN. 2013. [online] UN News Centre, Un.org, 2015. Dostupné na internete: <http://www.un.org/apps/news/story.asp?NewsID=44811#.VRQfzfyG84A>.